Veľký-Lég (Bratislavská stol.)
Písomne spomínaný od r. 1239. Ako stará farnosť sa objaví v Pázmányiho súpise, podobne aj v listine z roku 1390. O tomto hovorí aj jeden neuverejnený spis v archíve bratislavskej kapituly o milodaroch pre légsku farnosť svätej Alžbety; podobný je aj neuverejnený spis z roku 1436 v archíve légskej farnosti. Okrem toho pamätné knihy farnosti koncom XVII. storočia podrobne informujú o zrúcaní tunajšej predchádzajúcej, starej farnosti a o stavbe novej na jej mieste. Pri tejto príležitosti mali naďabiť pod starým kostolom na podzemné klenby a cesty, ako i na múry rozsiahlejšej a pevnejšej základnej stavby.
Novší katolícky farský kostol dal v tom čase stavať arcibiskup Szelepcsényi, ako to potvrdzuje aj nápis na víťaznom oblúku : VIVens GeorgIVs SzeLepCsényiI postVlt fVnDaMenta, čiže v roku 1679, čo raz a navždy poukazuje na to, že stavbu ukončili až neskoršie po jeho smrti. Aj toto je vzhľadná renesančná budova ako všetky arcibiskupom tu postavené kostoly (ako tomášovský, čakanovský a malinovský).
Na dekoratívnom mramorovom oltári stojí šikovne zhotovená socha maďarskej svätej Alžbety. Podľa pamätných listín farnosti mal byť tento oltár neskoršou nadáciou grófky Viczayovej. Popri tom si pripomenú tradičnú žitnoostrovskú legendu, podľa ktorej aj Lég mal byť jednou z farností, ktoré boli založené sv. Štefanom na počesť 12 apoštolov a pôvodne mal byť zasvätený sv. Ondrejovi a sv. Alžbeta sa stala patrónkou až novopostaveného kostola alebo oltára. Tento údaj však aj tu vyvracia dokument z roku 1390, ktorý tu rovno uvádza farnosť sv. Alžbety.
Vo vonkajšej uzatvárajúcej stene svätyne kostola je umiestnený starší kamenný reliéf; nakoľko sa dá z ošúchaného diela vybrať, je na ňom vidieť poprsie ženy zahalené šatkou; nedá sa považovať za náhrobník alebo za postavu Panny Márie a je pravdepodobné, že bolo súčasťou nejakého umeleckého diela starého kostola. Oproti tomu je na príklopy krypty rodiny Bacsákovej z červeného mramoru, ktorá je umiestnená v strede kostolnej lode, sa nachádza tento osobitý nápis: Insigne nob. perill. generos.dnor., nccnon dominar in specie Sarae de familia Olá, Spectabilis Domini olin regiminis NadasdianiCapitanaei Joannis Vékony Coniugis per Carolum Cl Gratia et in Olá benignissime die X. May Anno 1726 collatum. Začiatočné slová nápisu sa nižšie opakujú. Nad ním je vrytý obraz erbu: veniec v priestore štátu. Z trojcípej koruny nad štítom vyčnievajú šikmo dve zástavy, na ktorých sa motív venca opakuje. Zdá sa, že je to heraldický pamätník, ktorý bol možno kvôli chybne sa opakujúcemu nápisu obchádzaný, ale sa dozvedám, že bol zaobstaraný od nejakého bratislavského kamenára alebo starinára na súčasný odlišný cieľ.
Archeológiai Közlemények.
Ipolyi Arnold: Csallóköz műemlékei, 113-114. str.
Kunsthistorik Gábor Húshegyi videl takmer o 150 rokov neskoršie lehnický kostol a kaštieľ takto:
Veľký Lég (Nagylég, Lehnice). Interiér rímskokatolíckeho kostola pozostáva z jedinej lode a zo svätyne s viachranovým uzáverom. Socha svätej Alžbety na hlavnom oltári vznikla koncom 17. storočia. Baroková kazateľnica je rovnako stará ako budova, kým vedľajšie oltáre sv. Štefana, Pieta a Panna Mária boli zhotovené začiatkom 19. storočia. Vo vonkajšej stene presbytéria dodnes vidieť kamennú ženskú postavu zahalenú šatkou.
Pohľad do minulosti
Dejiny farnosti vo Veľkom Légu
O roku 1818 opäť zaznamenáva, v tom istom roku bolo oplotenie veľkolégskeho kostola vo veľmi zlom stave a bolo predané na dražbe; prikladá, že vyššie uvedené latinské geneaologické spisy boli datované v Bratislave 28. marca 1769.
V roku 1819 dala postaviť vdova Györgya B. Benyovszkého na počesť sv. Alžbety obraz na hlavný oltár; predošlý obraz, ktorý tiež znázorňoval sv. Alžbetu a ktorý mal na zadnej strane nápis: Erectum 1722, bol z dreva a už bol schátralý. Čí to bol dar, o tom môže vypovedať len povesť, ktorú zostavil Csicsay. Podľa povesti ho dala zhotoviť chorľavá kontesa Viczayová, na ktorú sa obrátili obyvatelia Légu, lebo bola známa svojimi milosrdnými skutkami a bola to ochotná urobiť len vtedy, ak to bude na počesť Alžbety. Táto slečna bola vždy chorľavá, nosila mníšske rúcho a možno to je príčinou, že na predošlom veľkom oltári vidieť medzi ostatnými svätými jednu chorú, ktorá vyzerá ako Terézia. Založenie alebo aspoň dotovanie šamorínskej nemocnice, ktorá je aj dnes len v starodávnom stave, ako i stavbu dnes už schátralého, ale kedysi pekného dénesdského kostola pripisujú spomínanej dáme Viczayovej. Ku skutočnosti by nás mal priviesť nápis a erb. Na lehnickom oltári vidieť jedno vpravo rozvetvené vtáčie krídlo, pazúrmi držiac tvar koruny. Tá istá veľkomožná dáma dala vybrať tehlovú dlažbu kostola a sakristie a nahradila ju mramorovou. Svätyňa, ktorá je dnes už trochu ošúchaná, bola vymaľovaná v tom istom roku.
Menovaná milostivá dáma dala okrem toho zhotoviť dve postavy anjelov a 1 kňazský ornát, ktorý vysvätil 4. novembra 1819 Istv. Kubik vojčiansky farár a obv. dekan; okrem toho sa usilovala potešiť 2 oltárnymi vankúšmi a viacerými menšími a väčšími obrúskami. Pamiatku tejto dobrodinky Csicsay uzatvára slovami: Za všetku zbožnú dobročinnosť nech sa dostane požehnania a pokoja tejto dobrodinnej panej od milosrdného Pána Boha a nech dostane hojnú odmenu v kruhu svätých.
Hlavný oltár je v každom ohľade pekný; dvojité schody sú z pevného Červeného mramoru, tabernákulum je uložené na 6 leštených lámaných kameňoch, postava sv. Alžbety a pred ňou kľačiaceho žobráka i anjela sú zhotovené z lešteného kameňa. Zhotovil ich bratislavský sochársky majster Márton Rumpelmajer a jeho syn János. Pri kopaní oltára sa našlo množstvo kostier, čo poukazuje na isté vnútorné pochovávanie. Ten istý rok je významný aj z hľadiska farnosti, lebo v tom roku bola v kostole postavená kazateľnica a dva postranné oltáre z tvrdého kameňa, ich schodištia zas z červeného mramoru. Prvý z oltárnych obrazov symbolizuje, ako Sv. Štefan dáva našu vlasť a korunu pod ochranu veľactenej Panny Márie a druhý zobrazuje krucifix. Zhotovil ich bratislavský maliar Tobiás Szeleczky. Prvý je ešte v dosť dobrom stave, ale druhý je už veľmi poškodený. Odbavovať bohoslužby sa dá riadne pri obidvoch oltároch. Obidva oltáre stoja teraz na veľmi pohodlnom mieste, ako i kazateľnica, staré boli postavené okolo hlavného oltára. Obraz sv. Štefana si želali veriaci, lebo predtým tú istú stranu zdobil obraz sv. Ondreja apoštola a všetky údaje ukazujú na to, že ho dal kedysi zhotoviť niekdajší sásanský statkár András Stermenczky, vidieť takýto erb: Lev s otvorenou papuľou a s roztvorenými krídlami napravo i naľavo drží meč; dole vidieť človeka v červenom dolománe s opaskom, hlavu mu pokrýva akýsi čákov, pred ním sa pýši dáka koruna - nebola maďarská. Druhý oltár zobrazoval sv. kríž, aj na ňom bol šľachtický erb s týmito písmenami: IZPG, nad písmenami stojí človek v červených šatách, na hlave má turecký turban, v ňom volavčie pierko, driek mu prikrýva žltý opasok, v pravej ruke sa mu leskne vytasený meč, v ľavej uťatá hidská hlava s týmito písmenami: DEFSZZ. Tento oltár dal pravdepodobne zhotoviť niekdajší légsky statkár Ferencz Szülló. Ako prezrádzajú čísla vryté na oltároch, všetky tri boli znovupostavené v roku 1722. Obrazy prvých oltárov už neexistujú, ale záznamy svedčia o tom, že kedysi boli veľmi pekné, ale už boli veľmi zastaralé.
Z novej kazateľnice kázal 19. nov. 1822 diószegský farár György Nyeregjáró, ktorý mal 4. sept. 1808 vo V. Légu promitie. Dnes už spí svoj večný sen. Druhý vedľajší oltár vysvätil farár a z. dekan Ist. Kubik z Vojky tiež 12. dec. 1822. On kázal z novej kazateľnice druhý a onedlho sa stal trnavským spirituálom.
V roku 1818 darovala vdova nebohého Györgya Benyovszkého, rod. Zsófia Benefai Bacsáková, krucifix na veľký oltár, na monstranciu zlatý veniec a na baldachýn striebornú čipku, pre kostol zástavu, ba medzi chotárom V. a M. Léghu dala postaviť sochu Sv. Jána Nepomuckého s potrebnou nadáciou na opravy.
