Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História

 

Veľký Lég

Prvá písomná pamiatka pochádza a roku 1239 pod názvom Legy. Ďalšie formy názvu: r. 1250 Leeg, 1269 Leg, 1328 Leeg, 1396 Leeg alias Legendorf, 1398 Naglegh, 1476 Legnicz, 1927 Veľký lég, 1940, 1948 Lehnice.
V listine kráľa Bélu IV. z roku 1239 vystupuje ako bratislavský hradný majetok. Obyvatelia neskoršie užívali šľachtické výsady. Zaujímavé údaje nám ponúka rozsudok kráľa Bélu IV. z roku 1269, v ktorom sa rozhodol v majetkovom spore medzi rodom Salamonovcov z Vaty - dnešné Maslovce - a dvoranmi, ktorí žili v Légu a v Potôni, v prospech dvoranov. Tento spis zachováva názvy mnohých žitnoostrovských vôd, rybnísk a iných zemepisných bodov, ktoré tvorili hranicu sporného majetku. V portálnom sčítaní z roku 1553 vystupuje rodina Sárkányovcov s 5 a rodina Zomorovcov s 3 dvormi. V roku 1694 je najväčšou statkárkou obce manželka Ferenca Szüllőa. Rodina Szüllőovcov vlastní tu ešte aj začiatkom XIX. storočia najväčšie majetky, ale Zsigmond Szüllő okolo roku 1861 dá majetok do zálohu Péterovi Gálfymu. Začiatkom tohto storočia má tu väčšie majetky gróf Lajos Benyovszky, Gábor Petőcz a rodina Bacsáková a každá rodina má peknú kúriu. V súpise Lajosa Nagya z roku 1828 sa dozvedáme, že tu bolo 84 domov a 608 obyvateľov.
K obci patria samoty Vörösbuzahely a Kondoros, z nich posledná bola v roku 1319 majetkom Jakaba Kondorosiho, potom manželky Mikósa Sellyeyho a začiatkom minulého storočia Pétera Benyovszkého. Sem patria ešte samoty Alsó- a Felsőtőse, Nagyhegy, Elina, Gálház a pustiny Hétmány, ďalej svahy Igriczei, Kapuhely a Bánvölgy.
Podľa listiny z roku 1328 už stál rím. kat. gotický kostol obce, ktorý bol v tureckých časoch zničený. Základy dnešného barokového kostola položil György Szelepcsényi, ostrihomský arcibiskup, v roku 1679, ale stavebné práce boli ukončené až po jeho smrti. Neskororenesančný kaštieľ pochádza zo začiatku XVII. storočia, klasicistická kúria z polovice XIX. storočia.

Maľý Lég

Listiny z XIII. storočia spomínajú len jednu obec pod názvom Lég. Najstarším takýmto spisom je dokument, ktorý vydal v roku 1239 kráľ Béla IV., v ktorom vystupuje pod názvom Legu ako bratislavský hradná majetok. V uznesení palatína Rolanda z roku 1250 sa spomína pod názvom Legh. S názvom Kislég sa prvý raz stretávame v listine z roku 1311 v tvare Kyus Leeg. Ďalšie tvary mena boli: r. 1517 Kyslegh, 1828 Kilégh, 1927 Malý Lég.
V roku 1324 je zemepánom rod Salamonovcov, ale neskoršie prepustia časť majetku Péterovi Olgyaimu a jeho synovi. V roku 1517 kráľ Ľudovít II. uviedol do majetku syna Pála Kisléghiho, Pétera, syna Egyeda, Andrása a syna Mátyása, Balázsa. V roku 1603 Simon, syn Istvána Kislégiho, daroval svoju tunajšiu kúriu svojej manželke Zsófii. V roku 1657 Mátyás Alszegi dal svoju časť tunajšieho majetku Ferencovi Szüllőovi do zálohu na 50 rokov. O dva roky neskoršie, keď György Szüllő padol pri Štúrove, sa na tunajšom majetku delili jeho deti a manželka. V roku 1802 ho dal Zsigmond Szüllő do zálohu Péterovi Pálfymu. Rodiny Léghiovcov a Kisléghiovcov vlastnia majetky v obci do začiatku minulého storočia. Podľa súpisu Lajosa Nagya z roku 1828 bolo v obci 42 domov a 307 obyvateľov. V roku 1866 pustošil v obci požiar.

Sása

Jej meno sa prvý raz spomína v listine z roku 1239 v tvare Zaz-Waros, ako súčasť Bratislavského hradu. Ďalšie tvary jej mena boli: r. 1254 Sas, 1287 Zaz, či Zaaz, 1317 Superior et Inferior Zaz, 1354 Alzas, Fylzas, 1437 Kezepzaz, 1462 Wyzaz, 1467 Kyszaz, 1511 Naghzaz, 1927 Sása.
V roku 1317 tu má väčší majetok Pográcz Szászi; dokument spomína dve obce Sása s prívlastkami Dolná a Horná, obce sa zjednotili koncom XVIII. storočia. Severozápadnú časť obce aj dnes nazývajú Felszász, juhovýchodnú časť Alszász. V roku 1353 dal kráľ Ľudovít II. pochodiť hranice majetku pre rodinu Szásziovú. V roku 1394 má väčšie v obci rodina Olgyaiová. V XVIII. a v XIX. storočí sú tu statkármi rodiny Bacsáková, Majláthová, Petrikovichová a Petőczová. Začiatkom storočia tu mali väčšie majetky István a Pál Bacsák. Podľa súpisu Lajosa Nagya v roku 1828 tu bolo 41 domov a 298 obyvateľov.

Predná Potôň

Je to jedna z krajných potôňských obcí. S jej menom sa prvý raz stretávame v listine z roku 1435 pod názvom Elewpathon. Ďalšie tvary mena boli: r. 1773 Elő-Patony, 1927 Predná Potôň, 1948 Predná Potôň.
V roku 1489 ho listina spomína ako malinovský hradný majetok, a tak je jeho zemepánom svätojurský a pezinský gróf. V portálnom súpise z roku 1553 sú zapísaní István Leeghy so 7, Mihály Mérey a rodina Sárkányová s 2 dvormi, Péter Bakits a Tamás Tóth s 1 dvorom. V roku 1608 Simon, syn Istvána Léghiho daroval svoju časť tunajšieho majetku svojej manželke Zsófii. V roku 1802 dá Zsigmond Szüllő svoj tunajší majetok do zálohu Péterovi Gálfymu. V minulom storočí tu mali majetky rodiny Petőczová, Váradyová, Benyovszká a Bacsáková a ešte začiatkom tohto storočia tu mali väčšie majetky Lajos Benyovszky, Pál, Zsigmond a István Bacsákovci. V súpise Lajosa Nagya z roku 1828 má obec 30 domov a 225 obyvateľov. Patrí sem Sárrétpuszta, kde v 20-tych rokoch usídlili Moravanov.

obr.1

obr.2

obr.3

obr.4

obr.5

obr.6

obr.7

obr.9