Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Známe Osobnosti

 

Rodina Benyovszkých

Starší obyvatelia obce si ešte pamätajú aj priameho potomka vládcu ostrova Madagaskar, grófa Rudolfa Benyovszkého, ktorý bol priamym predkom z matkinej stany, a ktorý sa narodil vo Veľkom Légu 29. septembra 1874 a tam bol aj pochovaný 25. decembra 1955.
Štúdiá absolvoval v Bratislave, v Budapešti a v Kluži. Po získaní diplomu štátnických vied hospodáril na rodinnom majetku od roku 1990-1915 ako nájomník otcovského majetku, - kde na zaostalom hospodárstve založil nové pracovné príležitosti (valcový mlyn, tehlová pec, mliekáreň, pestovanie kvalitných vín atď.), čím prispel zlepšeniu sociálneho postavenia obyvateľstva. PO vypuknutí I. svetovej vojny získal vojenské postavenie.
Cyklus jeho skladieb predstavilo aj bratislavské rádio v rámci programu "Maďarská hodina". V rámci svojej hudobnej činnosti dôkladne študoval slávne talianske majstrovské husle a záhady ich majstrovskej ušľachtilosti a pod ich vplyvom aj sám zhotovil niekoľko huslí. Gróf Rudolf Benyovszky sa ako amatérsky maliar viackrát predstavil svojimi olejovými maľbami na výstavbách v Budapešti, v Bratislave atď.
Gróf Rudolf Benyovszky sa okrem hudby a maliarstva zaujímal aj o históriu, bo patrónom a účastníkom mnohých žitnoostrovských kultúrnych a spoločenských akcií. Skoro desať rokov bol predsedom Žitnoostrovnej muzeálnej spoločnosti a súčastne bol aj spoluzakladateľom Šamorínskeho žitnoostrovského múzea. Historická rodina Benyovszkých darovala novozaloženému múzeu viac cenných predmetov.

 

György Petőcz

György Petőcz, jeden z hrdinov revolúcie 1848/49 sa narodil v Prednej Potôni roku 1805.
Jedna publikácia Bratislavskej stolice na prelome storočia písala o Györgyövi Petőczövi nasledovné:
Začiatkom mája išiel György Petőcz, podžupan stolice, s veľkou sumou peňazí na Žitný ostrov, aby vyrovnal nároky jednotlivcov voči reguisitii a súčastne navštívil svojich príbuzných v Prednej Potôni, ktorých už dávno nevidel. V dobe, keď sa tam zdržiaval, vyrazil plukovník Kostolányi z Komárna a zatlačil Rakúšanov až po hranice Bratislavy. Keď sa dozvedel, že podžupan je v okolí, upozornil ho, že Bratislavská stolica má isté podlžnosti z príspevku brancov. (Stolica mala dodať 3 647 nováčikov. Podľa nehodnoverných cisárskych údajov dodala stolica 198 dobrovoľníkov z 1 796 vojakov.). György Petőcz nariadil slúžnym dvoch žitnoostrovských okresov, aby verbovali brancov, čoho výsledkom bolo 120 žitnoostrovských brancov, ktorí sa postavili pod uhorskú zástavu. Keď sa to dozvedeli na cisárskom dvore, rozhodli aj o smrti Györgya Petőcza. Priatelia ho upozorňovali, aby sa nevracal do Bratislavy, aby svoje zúčtovanie poslal z komárňanského hradu, ale svedomitý, čestný muž neposlúchol upozornenia; Pricestoval do Bratislavy, kde ho okamžite zatkli a postavili pred vojenský súd, odsúdili ho na smrť a popravili.
Podľa súčasníkov sa vojenský sudca opýtal Györgya Petőcz: "Nútili vás povstalci verbovať?" Na čo Petőcz odpovedal, že verbovanie bolo jeho povinnosťou vyplývajúce z jeho zamestnania. Toto vyhlásenie bolo príčinou jeho smrti, ktorému sa delegácie pokúsili zabrániť, ale bezúspešne. Zastrelenie sa uskutočnilo na hrade. Keď mu hajdúch zaviazal oči, prikázal mu, aby povedal stoličným pánom, že počas vyšetrovania neobvinil nikoho a že umrie za svojou vlasť ako muž. Jeho mŕtvolu uložili na ten istý voz, ktorý použil na svojej poslednej ceste a pochovali ho na vojenskom cintoríne. Hrob tohto významného muža nie je označený ničím, ale jeho pamiatku si udržiava obyvateľstvo župy s pietnou, o čom svedčí aj zápisnica z roku 1861, keď mu pri 50. výročí jeho popravy odhalili pamätnú tabuľu v slávnostnej sieni župného domu.

 

János Várady

Etnograf, historik umenia, rímskokatolícky biskup z Oradey (Nagyvárad), Arnold Ipolyi píše v roku 1858 o Jánosovi Váradym v novinách Vasárnapi Ujság takto:
Ak cestovateľ zanechá Lég, na ceste po Sv. Michal napočíta sedem rozličných prímení Potône. V jednej z nich, v Prednej, žil istý zabudnutý maďarský spisovateľ a vedec, János Várady: János Kalmársky Várady, ktorého vtedajšie dejiny literatúry ešte nespomínajú. Vo svojom starom veku napísal tu, kde žil vzdialený od svojich funkcií a kde zomrel v roku 1848, dejepisnú prácu "O starom uhorskom zástavníctve" (A régi magyar zászlósságról), ktorú vydal v Bratislave roku 1830. Ešte známejší bol v okolí podľa svojho zvláštneho jazykovedectva; dodnes si ľudia podávajú jeho osobité vysvetlenia slov, pri čom ho nikdy neuviedlo do rozpakov odvodenie aj najcudzejšieho slova do maďarčiny. Ako historik a jazykovedec patril ku škole skôr rozkvitajúcich naturalistov a preháňajúcich, kde bolo viac nadšenia a rojčenia ako poznatkov a vedy. Keď sme ich ohodnotili, neodsúďme ich: aj oni sa usilovali o duševné hodnoty a boli predvojom.

 

János Szászy

József Vágner v knihe Adalékok a Nyitrai Székes-Káptalan történetéhez (Poznámky k dejinám nitrianskej kapituly), ktorá vyšla v roku 1896 rozsiahle píše o živote Jánosa Szászyho. Za jeho rodisko označuje Dolnú Sásu.
János Szászy (z Dolnej Sásy) bol 21. septembra 1624 vysvätený za kňaza; roku 1628 bol vymenovaný za farára vo Vojke v ostrihomskej diecéze a ako taký bol prítomný na synode arcibiskupa Pázmánya v Trnave roku 1630. V roku 1636 je nitrianskym kanonikom, v roku 1647 sa stal ružencovým kanonikom. V roku 1648 podpísal spisy trnavskej synody vo svojom mene ako dömösský prepošt a v mene nitrianskej kapituly. V roku 1650 bol vymenovaný za opáta v opátstve, ktoré bolo pomenované podľa troch prameňov Blahoslavenej Panny Márie a neskôr sa stal vysväteným skopjanským biskupom. - 5. mája 1641 na príkaz palatína Miklósa Eszterházyho uviedol v sprievode palatínovho človeka Istvána Ürögiho do majetku Györgya Karancs-berényi Berényiho, podžupana Nitrianskej stolice do jeho Horno- a Dolno-Korosského majetku. V roku 1650 založil v nitrianskej farnosti 1 500 forintovú nadáciu na mesačne odslúžení sväté omše. V rokoch 1646 až 1649 bol poslancom nitrianskej kapituly v Uhorskom sneme. V roku 1655 sa zúčastnil na Uhorskom sneme ako dömösský prepošt. V roku 1662 získal kreslo kanonika v ostrihomskej hlavnej kapitule, kde sa neskoršie stal zvolenským hlavný arcibiskupom. Zomrel ako szerémsky biskup v roku 1674.

 

Ferenc Reichentál

jános
 

Ferenc Reichentál, neskoršie známy americký maliar maďarsko-židovského pôvodu v roku 1948 opustil povojnové Československo. To bola druhá emigrácia. Prvá, v roku 1939 nebola dobrovoľná, vtedy emigroval pred fašistickými ideami, aby zachránil svoju rodinu a vlastný život. Vtedy našiel azyl kdesi pri Balatone.

Slávny umelec s narodil 5. mája 1895 vo veľkom Légu, pochádzal zo židovskej meštianskej rodiny. Jeho pôvod ovplyvnil jeho život i tvorbu. Bol študentom v Bratislave, v Győri, v štúdiách pokračoval na Výtvarnej akadémii v Budapešti. Študoval aj na Akadémii v Sankt Péterburgu. Tu ho zastihla revolúcia v roku 1917. Porevolučné roky prežil tu, ovplyvnilo ho ruské avantgardné umenie, ktoré poskytlo jeho umeleckému pohľadu smer a priestor.
V roku 1921 sa vracia domov, už do Československej republiky. V zmenených pomeroch sa nevie uchytiť, preto odchádza na študijnú cestu do Paríža, Viedne, Berlína a často sa objavuje aj v Prahe.
V tridsiatych rokoch sa usadí v Bratislave, kde si otvorí súkromnú školu, v roku 1933 sa stane profesorom na škole umeleckého priemyslu. Mal rozhodujúcu úlohu pri formovaní českého a slovenského výtvarného života. Pomáhal maďarským umelcom na Slovensku, zapojil sa do hnutia pod názvom Sarló (Kosák, pozn, prekl.).
V rokoch po druhej svetovej vojne sa v jeho umení dostáva do popredia tragédia miliónov Židov. Zomrel v New Yorku roku 1971.

 

Dezső Krocsány

Narodil sa 17. mája 1925 v Malom Légu. Po ukončení základnej školy sa vyučil za stolára. Roku 1944 sa dostal do Budapešti, kde pracoval ako robotník. Ešte v tom istom roku sa vrátil na Žitný ostrov. V rokoch po druhej svetovej vojne pracoval ako pomocný tesár v Bratislave, potom ako majster v Československom stavebnom podniku.
Komunistická strana Československa, ktorá bola vtedy už pri moci, poslala Dezsőa Krocsánya na ročný politický kurz a potom sa stal v rokoch 1952-1954 riaditeľom podniku Stavomontáž. V nasledujúcich rokoch vo už predsedom stavebného odboru Západoslovenského krajského národného výboru, potom bol vedúcim hospodárskeho odboru Západoslovenského krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. Okrem spomenutých inštitúcií pôsobil vo viacerých straníckych a verejných funkciách. Bol vládnym komisionárom žitnoostrovskej povodne v roku 1965, postihnuté mesto Veľký Meder ho zvolilo za svojho čestného občana.
Bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (1968) a celé desaťročia bol členom Ústredného výboru a predsedníctva Csemadok-u. Bol ministrom práce a sociálnych vecí Slovenskej socialistickej republiky, potom ho zvolili za poslanca a podpredsedu Slovenskej národnej rady.
Dostal viacero vyznamenaní: Rad práce (1955), Za vynikajúcu prácu (1965) a Zlatú plaketu Ústredného výboru Csemadok-u.
V južných okresoch Slovenska, ale zvlášť v rodnom kraji ho mali radi a ctili si ho. Vo viacerých prípadoch poskytol morálnu pomoc mladým ľuďom, stredoškolákom a vysokoškolákom maďarskej národnosti. Zomrel 3. októbra 1991. Pochovaný je v Lehniciach.

 

Ferenc Szitási

Patril ku generácii básnikov, ktorá sa hlásila k slovu na začiatku šesťdesiatych rokov. Prvú báseň publikoval roku 1961 v denníku Új Szó. V nasledujúcich rokoch publikoval skoro vo všetkých na Slovensku vychádzajúcich maďarských časopisoch: Csallóköz, Szabad Földműves, Tábortűz, Kis Építő, ale aj v Irodalmi Szemle.
Narodil sa 16. januára 1943 ako jedno z detí desaťdetnej rodiny v Okoči. Pedagogickú strednú školu absolvoval v Rožňave, pedagogickú fakultu v Nitre, kde získal diplom učiteľa. Učil v Lehniciach, potom bol inšpektorom Odboru školstva Okresného národného výboru v Dunajskej Strede.
Okrem pedagogickej práce sa venoval aj rozvoju osvetovej činnosti v Lehniciach a na Žitnom ostrove. Bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia malých javiskových foriem.
Samostatnou básnickou zbierkou sa Ferenc Szitási prihlásil roku 1975. Zbierku pod názvom Hullámverésben (Vo vlnobití, pozn. prekl.) prijala dobová kritika dosť rozpačito. Pomerne krátke tvorivé obdobie mu neumožnilo celkom sa rozvinúť, nájsť seba samého. Zomrel 11. októbra 1986, pochovaný je v Lehniciach.

 

Ferenc Szitási

Vetry truhlu nesú

Vetry truhlu nesú
Zima treští, na zem hviezdy zlietli:
čas smrti je tu,
Krajina je peniace sa more,
do kosti zima štípe.
Vetry truhlu nesú,
kto zachráni ma dnes?
Niet vyslobodenia.
V pohyboch
sa mi vyškiera ten,
kto som a kto som bol.

(preklad Š.K.)

Ferenc Szitási