Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Vzdelávanie

História

Zakladanie obecných verejných knižníc

 

Obecné zastupiteľstvá všetkých štyroch obcí: Veľký Lég, Malý Lég, Sása a Predná Potôn prerokovali v máji roku 1925 zákon č. 430, ktorý hovorí: "...Na Slovensku treba založiť v každej obci verejnú obecnú knižnicu a vymenovať knižničnú radu..." Zastupiteľstvo vo Veľkom Légu sa rozhodlo, že "...obec Veľký Lég využije na tento účel knižnicu bývalého gazdovského krúžku..." V sásanskej zápisnici sa píše: ...pretože tu už obecná verejná knižnica existuje, treba už len zvoliť knižničnú radu. V Sáse bola obecná knižnica založená v roku 1924.

 

Členmi knižničnej rady sa stali: vo Veľkom Légu: László Németh, Mihály Vasina (notár) a Lajos Csörgei; v Sáse: Pál Bacsák, Árpád Bacsák, Péter Vörös, Dezső Bittó a Mihály Vasina (notár); v Prednej Potôni: József Gaulieder, Béla Kovács a Mihály Vasina (notár).


Týždenník Somorja és Vidéke 17. apríla 1937 v rozsiahlom článku rozoberá stav verejných knižníc v dedinách patriacich do šamorínskeho okresu. Zisťuje, že v Malom Légu bola obecný knižnica založená v roku 1931. V šamorínskom okrese "Vykazuje najväčší čitateľský obrat Veľký Lég s 300 čitateľmi, ktorí však prečítali len diel". Z článku sa dozvedáme aj to, že "...v šamorínskom okrese vyvíja činnosť 35 obecných knižníc... knihovník má v Šamoríne ročne 1 500 Kč odmeny, v Gútore 20 Kč, inde vykonávajú túto činnosť naši statoční knihovníci zadarmo."

 

Vznik Csedmadok - u

 

Po vojne sa znova začal kultúrny život v obciach len po založení organizácie Csemadok-u v roku 1951. Organizácia Csemadok vznikla v Lehniciach 30. mája 1950 a členovia pracovali pod vedením predsedu Pétera Vargu. Po ňom vykonávali predsednícku funkciu Győző Czére, Mihály Molnár, János Nagy, Rudolf Kovács, Eva Némethová a László Huszár.

 

Súčasnou predsedníčkou organizácie je Marta Szalayová. Tajomníkom organizácie a večne pohyblivým" konateľom bol viac ako jedno desaťročie Gyula Mészáros. Győző Czére - ktorý mal už za sebou viacročnú režisérsku prax, začal s režírovaním prvých divadelných hier v rámci miestnej organizácie Csemadok-u.


Prvú divadelnú hru, Únos sabinských žien, predstavili v roku 1953. Spolu s hosťujúcimi predstaveniami ju hrali 1-krát. V roku 1957 obnovili hudobnú hru Magnát Miško a hrali ju v obci 9-krát. V roku 1961 hrali hru Husársky rez trikrát. V tom istom roku prestavila mládežnícka organizácia v réžii učiteľky Edity Simonovej divadelnú hru Bláznivá hodina, ktorú zahrali trikrát.


Učiteľský zbor základnej školy v réžii riaditeľa Gézu Molnára predstavil v roku 1965 veselohru Mirandolína. Účinkovali učitelia základnej školy: Edita Simonová, Ede Csóka, János Nagy, Margita Tóthová, Rozália Wenchichová, Géza Molnár, József Szűcs a Lajos Tőzsér.

V roku 1947 vysťahovali z Lehníc veľmi veľa maďarských rodín do obce Rábapatona a tieto rodiny sú v pevnom vzťahu so svojou rodinnou obcou i so svojimi tu žijúcimi príbuznými. Tak vznikol priateľský i kultúrny vzťah medzi dvomi obcami a neskoršie aj hospodárske vzťahy medzi jednotným roľníckym družstvom a pestovateľským družstvom. Už spomenuté hosťujúce predstavenie opätovali aj divadelníci z Rábapatone, ktorí v Lehniciach predstavili hudobnú hru Magnát Miško v modernom spracovaní.

 

Mládenecký spolok

 

Vo Veľkom Légu bol založený v roku 1920 pod vedením Pétera Petöcza, ktorý pochádzal z Veľkého Légu, ale ako mladý sa dostal do Budapešti, kde sa učil za krajčírskeho majstra a popri inom bol aj členom Mládeneckého spolku odborovej organizácie peštianskych krajčírov. Keď sa v spomínanom roku vrátil do Veľkého Légu, z jeho iniciatívy vznikol aj tu mládenecký spolok. V jeho réžii sa dostali na javisko hry „Slovenské dievča" a „Červená peňaženka.” 

 

Divadelné hry sa hrali v stodole Szamekovej kováčskej dielne. Túto kováčsku dielňu zbúrali v roku 1971, lebo oproti jedálni novej školy otvorili novú ulicu. Na dvore stodoly bol lesík. Tu usporadúvali predstavenia v prírode a majálesy. Počas jarných a letných večerov tu svietili lampióny. Neďaleko stodoly stáli koče, kone a žrebce zámožnejších hostí z okolitých dedín. Najradšej navštevovali veľkolégske akcie gazdovia z Prednej Potône. Lístky skupovali už vopred. Chudobnejšia vrstva obyvateľstva sa nie veľmi dostala k lístkom, sčasti pre hromadné skupovanie a sčasti pre vysokú cenu lístkov. Pre divadelné skupiny bolo lákavé vedomie, Že hru predvedú v stodole, lebo tam bude dobrá tržba.

Lesík sa tiahol až po hlavnú cestu, na jeho mieste dnes stojí nový rad domov.

 

Krúžok milovníkov umenia v Légu

 

Vznikol v roku 1922, jeho vedúcim bol učiteľ-kantor Antal Nagy. V Légu učil od roku 1902, podľa prísnejšieho učebného poriadku ako jeho predchodcovia.

 

V jeho réžii boli uvedené divadelné hry: Beťár dediny, Klin klinom, Cigán, Sirôtka, Zbeh, Horárova milenka, Čo rozpráva les, Starý bagančoš ajeho syn husár, Sedliacky kapitán a Obsitos. Predstavenia hier Strážmajstrová Katóka, Človek pod mostom boli uvedené za réžie Sándora Mihalovicsa. Učil v Légu dva roky. Kultúrny život dediny viedol s veľkou láskou.

 

Pričinením Gyulu Vargu a Győzőa Czéreho sa divadelná hra Sedliacky kapitán dostala na javisko aj druhý raz pod inou réžiou.

 

Divadelné predstavenia boli spočiatku v triede légskej Školy, ale keď sa ukázalo, že trieda je malá, Antal Nagy usiloval o výstavbu veľkej miestnosti pri krčme, kde mohli hrať za ideálnejších podmienok pred väčším počtom divákov.

 

Légska amatérska garda

 

Účinkovala od roku 1928 do roku 1940. Divadelné hry gardy režíroval Győző Czére. Pri vzniku skupiny došlo k veľkému sporu s vedením Amatérskej gardy v Dunajskej Strede, ktoré ich obviňovalo, že okupujú názov „garda.”

 

Divadelné hry, ktoré uviedla Légska amatérska garda, boli nasledovné: Klin klinom - 1931, Malí Muskovia - 1932, Bosý človek - 1933, Magnát Miska - 1934, Spevavý kapitán - 1935, Jelenecký divý kvet, Juraj Dandin, Žltý koniar, Víno, Únos sabinských žien.

 

Ochotnícky krúžok v Malom Légu

 

Vznikol pod vedením učiteľa Lajosa Beszika v roku 1930. V jeho réžii sa uskutočnili nasledujúce predstavenia: Beleznaiské ženy, Maturita, Zlatý kohút, Sním klobúk pred vojakom, Poručíčka Marika a Fehérvárski husári.

 

Ochotnícky krúžok v Sáse

 

Tento krúžok vznikol v roku 1926. Jeho vedúcim bol Dezső Bittó učiteľ zo Sásy. Boli uvedené nasledovné divadelné hry, ktoré režíroval Dezső Bittó: Osvietený Čižmársky majster, Hudba klame. 

 

Detské divadelné predstavenia

 

Učitelia miestnej základnej školy každý rok do začiatku sedemdesiatych rokoch usporadúvali so žiakmi školy okrem menších kultúrnych programov aj celovečerné divadelné predstavenia. Tieto divadelné hry neostali len v pamäti mládeže, ale ostali aj v pamäti staršieho obyvateľstva. V začiatkoch znamenal veľký problém výber miesta predstavenia. V miestnosti pri krčme bolo síce javisko, ale kulisy museli zhotoviť učitelia. Neskoršie postavili javisko na chodbe novej školy.

 

Detské divadelné hry, ktoré nacvičili, boli nasledovné: Popoluška, Husiar Matej, Dvanásť mesiačikov a iné rozprávky, Niet viac kráľoviča, Kvitne divý mak, Šípková Ruženka, Moja rozprávková knižka, Študent z Aszódu, Bicykel, Hrací hrniec.


V zostavách Dvanásť mesiačikov a iné rozprávky a Moja rozprávková knižka dali učitelia príležitosť vystúpiť 100-120 deťom, vrátane nemých hercov, tanečníkov, spevákov a kapely. Väčšinu detských predstavení režírovala učiteľka Irena Szabóová. Ďalšími režisérmi boli: János Nagy, Mezeiová Anna Hegyiová, Ede Csóka a Eva Némethová.

 

Orchester

 

Okrem cigánskych kapiel pod vedením učiteľa Edeho Csóku vznikol na základnej škole orchester z cigánskych žiakov, ktorí vedeli hrať na nejakom nástroji. Tento orchester účinkoval od roku 1958 do roku 1960, pre nedostatok nasledovníkov sa po dvoch rokoch rozpadol.

 

Dychový orchester dospelých vznikol v roku 1960 pod vedením učiteľa Imricha Fehéra. Členovia orchestra boli robotníci a učitelia. Často vystupovali na obecných akciách, ako aj na okresných prvomájových sprievodoch.


V roku 1962 vznikol detský dychový orchester. Hudobné nástroje kúpilo miestne jednotné roľnícke družstvo a obecné zastupiteľstvo. Členovia orchestra sa z roka na menili, lebo končiacich žiakov bolo treba vždy nahradiť žiakmi z nižších ročníkov. Napriek ťažkostiam bola úroveň orchestra vysoká, často vystupovali aj mimo obce, najčastejšie na okresných a krajských súťažiach, akciách, ba v roku 1964 sa dostal aj do Prahy.


Boli také miestne a okresné slávnosti, kde účinkoval spolu detský i dospelý orchester. Kapela ľudových nástrojov - citara, fujara, drumbľa - vznikla zo žiakov školy v roku 1978 pod vedením učiteľky Mária Ürgeovej. hudobné nástroje darovalo škole jednotné roľnícke družstvo. Kapela so speváckou skupinou často vystupovala na školských a obecných slávnostiach, schôdzach, na stretnutiach dôchodcov.


V posledných desaťročiach sa neuskutočnil folklórny festival, národopisný tábor, festival speváckych zborov, kde by sme sa neboli stretli s učiteľkou Máriou Ürgeovou. Patrila k posadnutým ľuďom, ktorí vedia, že práca pedagóga sa nekončí odučenými hodinami, že vychovávať treba aj mimo školy, že mládeži treba dať aj povedomie spolupatričnosti - a hoci aj ona bola mladá, mala rozhodný profil a pevnú chrbticu. V roku 1991 zomrela tragicky na následky automobilovej nehody.

 

Spevácky zbor

 

Prvý raz vznikol spevácky zbor zo žiakov školy v roku 1959 pod vedením Otílie Oroszovej a vystupoval za doprovodu sláčikového orchestra.


S piesňou Sliepočka vystupoval aj v maďarskom vysielaní Československého rozhlasu. Skupina nemala stály charakter. Aj v nasledujúcich rokoch sa len príležitostne zhromaždilo 30-50 žiakov na jedno-dve vystúpenia s niekoľkými piesňami.

 

Tanečná skupina

 

Už v roku 1949 fungovala v základnej škole tanečná skupina od vedením riaditeľa Józsefa Zsömbörgiho. Jej členmi boli len dievčatá, aj chlapčenské tance tancovali dievčatá. Prvý raz sa k nim pripojili chlapci v roku 1959. Tancovali párové tance, dievčenské karičky a verbunky.

 

V ďalších rokoch nacvičovali učitelia aj tance príležitostne, podobne ako pri speváckom zbore, na obecné slávnosti a estrádne programy. V šesťdesiatych rokoch aj v rámci mládežníckej organizácie pracovala tanečná skupina, ktorá sa síce zúčastnila na okresných súťažiach, ale významnejšie umiestnenie nedosiahla.

 

Divadlo poézie

 

Divadlo poézie vzniklo v roku 1968 pod vedením učiteľa, básnika Ferenca Szitásiho. Bolo to prvé detské divadlo poézie v dunajskostredskom okrese. Divadlo poézie školy viedol s veľkou láskou a starostlivosťou. 

 

Ako sa začalo? Ferencz Szitási vzbudil záujem žiakov o minulosť dediny a v tejto súvislosti o ľudové tradície, o ľudovú poéziu. Deti zhromaždili od rodičov a starších ľudí veľmi veľa ľudových riekaniek, zaujímavých ľudových príhod. Zhromaždený materiál učiteľ spracoval a nacvičil s hravými žiakmi. ktorí mali peknú výslovnosť. Najprv predstavili materiál len žiakom školy, ale potom aj v širšom kruhu.

 

Po predstavení Riekaniek v roku 1968 si už žiaci žiadali pokračovanie. V roku 1969 ochotne sa dali na prednes hravých básní Sándora Csoóriho Klauni lekvárového cirkusu. Chceli sa hrať, tešiť, zrealizovať hrdinov básní, myšlienky milých textov. Vycítili, že v hre, tak isto ako v rozprávke, je možné všetko.

 

V roku 1970 sa dostalo na javisko spracovanie detských básní Sándora Weöresa. Potom v roku 1971 nasledovala montáž z básní Sándora Petőfiho. Ďalšie úspechy: prvé, druhé a potom tretie miesto na Podunajskej jari, viac dobrých ocenení na krajskej súťaži. Program pod názvom „Kukkantó“ (Nakuknutie, pozn. prekl.) vysielalo aj maďarské vysielanie Československého rozhlasu a montáž „Csillagménes” (Hviezdne stádo koní, pozn. prekl.) vysielala aj Slovenská televízia.

 

Neskoršie režisérska skupina pociťovala, že ponechajúc kúzlo ľudovej poézie, musí divadlo poézie postúpiť ďalej. Na základe tejto myšlienky pripravili z rozprávky Saint-Exupéryho predstavenie pod názvom Chodiaci po planétach, s ktorým vystúpili aj na festivale Podunajská jar. Toto predstavenie sa v niektorých momentoch ešte viaže k rozprávke, ale už je v ňom zreteľný pohľad divadla malých foriem.

 

Po pracovnom zaradení do iného okruhu prevzala vedenie divadla poézie jeho manželka, ktorej až do roku 1986 pomáhal. V práci jej pomáhali učitelia školy. Jej režisérskym spoločníkom bola Erzsébet Nagyová. Erzsébet Molnárová pomáhala pri príprave dekorácii, hudobné vložky pripravoval Imre Fehér, potom Mária Ürgeová.

 

V roku 1974 vzniklo v Lehniciach aj divadlo poézie dospelých pri miestnom kultúrnom dome, viedol ho Ferenc Szitási. Pripravili veľmi úspešnú montáž pod názvom Mŕtvi znova spievajú.

 

Bábkarský krúžok

 

Vznikol v škole roku 1971. Zostavou Dvaja kamaráti a kvety sa zúčastnili aj na okresnej súťaži. V roku 1972 predstavili obecenstvu pásmo Najkrajší dar. V roku 1976 plánovali vytvorenie stáleho bábkarského súboru, ktorý by bol vyvíjal činnosť v rámci školskej družiny, ale pre nekvalifikovanú silu sa to neuskutočnilo. Vedúcimi krátko fungujúcej skupiny boli Alžbeta Nagyová, Eva Janáková a Margita Vargová.

 

Dejiny škôl

 

Veľký Lég

Z akej príčiny sa vo Veľkom Légu zrodila farnosť a pravdepodobne s ňou i škola, to sa nevie: 1.decembra 1783 sa v miestodržiteľskej rade začalo hnutie za založenie farnosti vo Veľkom Légu, čo sa v roku 1787 aj uskutočnilo.


V roku 1902 učiteľ-kantor Antal Nagy už začal vyučovať podľa prísnejšieho vyučovacieho poriadku.
V roku 1904 pristavali k jednej triede ešte ďalšiu s bytom pre učiteľa-kantora.


V roku 1936 postavili za štátnej pomoci poschodovú školu s dvomi triedami. Vtedy došlo k sporom kvôli tomu, že školský pozemok je malý a vtedy pripojili časť farskému pozemku ku škole. Aj nová škola ostala cirkevnou školou. V novej škole sa v roku 1937 začalo vyučovanie.
V školskom roku 1943-44 učila manželka Gustáva Golla. V posledných rokoch vojny, ako i po vojne do zrušenia maďarských škôl učila Mária Windmühlová.

 

Sása

Počas prvej svetovej vojny v roku 1915 vznikla prvý raz jedna trieda v dome Imra Nagya (dom oproti sásanskej škole) pod vedením Jolany Bacsákovej, dcéry Árpáda Bacsáka. Neskoršie pokračovalo vyučovanie v dome Pála Bacsáka.


V roku 1926 prišiel do Sásy Dezső Bittó. Bol to veľmi populárny učiteľ. Žil pre svoje povolanie. Počas jeho pôsobenia sa začali zaoberať myšlienkou stavby novej školy.


Sásanskí katolíci veriaci a Bacsákovci nájomcovia si vzali pôžičku od Úverového družstva vo Veľkom Légu, z ktorej postavili novú školu. Úver splácali prostredníctvom školskej dane, ktorá bola vyrubená podľa majetku. Nová škola sa kvôli veľkému náboženskému cíteniu Bacsáka stala v roku 1926 cirkevnou školou.


V roku 1937 zistil okresný inšpektor a okresný starosta, že striedavé vyučovanie nie je dobré, preto znova museli použiť bacsákovský dom pre potreby jednej triedy.

 

Malý Lég

V roku 1930 otvorili osobitnú triedu. Pre nedostatok miesta učili spočiatku vo veľkej miestnosti vedľa veľkolégskej krčmy. Podmienky tu boli dosť nepríjemné, veď cez dvere bolo z krčmy počuť všetok hluk a vravu, čo rušilo vyučovanie.


Nemožnú situáciu vyriešili učitelia. Otec Lajosa Beszika bol úradníkom na dôchodku, matka zas obchodníčkou so zeleninou, a tak oni požičali 10 000 Kč, aby mohli postaviť novú školu.
V roku 1932 postavili jednu triedu, v roku 1935 za pomoci obce postavili vedľa nej druhú triedu s učiteľským zborom.

 

Založenie školy v prednej Potôni

Obrovská zima a sneženie v roku 1928 skoro znemožnili pre veľkú vzdialenosť dochádzku školopovinných detí do školu a to vzbudilo vedenie obce, aby postavili školu.
Keďže v roku 1929 počet školopovinných detí prekročil 30, vedenie obce započalo s vybavovaním stavby školy.


Na základe žiadosti podanej vyšším orgánom Dr. Jozef Hollovič okresný radca povolil stavbu školy 24.októbra 1929 pod číslom 67867.I.1929.


Obecné zastupiteľstvo potom zvolilo školskú stolicu (radu), jej členovia boli nasledujúci: predseda Béla Csernyánszky, notár József Gavlíder, starosta Péter Klempa, József Szalay, János Nagy.
Školská stolica ešte koncom roku 1930 podala žiadosť na Štátny úrad vo veci odsúhlasenia stavby školy, s čím Štátny úrad aj súhlasil. Takto teda bola nádej na to, aby bola nová škola ešte na jar toho roku postavená.

 

Školstvo po roku 1945

Od roku 1945 do roku 1949 bola v troch zjednotených obciach len slovenská základná škola.
Prejavom násilne rozdúchavaného šovinizmu bolo to, že spálili všetok dokumentačný materiál maďarských škôl. V nasledujúcich rokoch sa mohol vydať opis vysvedčenia žiakom, ktorí skončili školu v roku 1945, len za podpisu overených svedkov.


V troch zjednotených obciach - v Lehniciach - vznikla 1. septembra 1949 škola s vyučovacím jazykom maďarským. Možno, že nikdy nemalo maďarské slovo takú sladkú chuť a pieseň nemala takú povzbudzujúcu silu ako vtedy.


Prvým riaditeľom novootvorenej maďarskej školy bol József Zsömbörgi, ktorá aj v celoštátnom meradle urobil veľa v záujme toho, aby sa otvorili maďarské školy.


Riaditeľom novootvorenej maďarskej školy, ktorá v Lehniciach vznikla 1. septembra 1949, bol ešte riaditeľ slovenskej školy Jozef Kalužný. Najprv otvorili len dve maďarské triedy, ktoré fungovali ako paralelky slovenských tried.


K prvému septembru 1953 v celej krajine preorganizovali školy a vznikli osemročné ľudové školy. Tak sa to stalo i v Lehniciach. Ale učitelia začali vyučovať za veľmi ťažkých podmienok. Chýbali aj najnutnejšie pomôcky. Triedy boli roztrúsené v starých školách troch obcí: V Sáse bola jedna trieda, v Malom Légu 2 a vo Veľkom Légu tiež 2 triedy.


Situácia sa zlepšila postavením novej desaťtriednej školy, ktorej základný kameň položili v roku 1958 a odovzdali ju v roku 1960. 298 žiakov maďarskej národnosti a 36 slovenských žiakov sa mohlo učiť pod jednou strechou v škole, ktorá bola postavená za poldruha milióna korún.

 

Osobitná (pomocná) škola

Už v roku 1973 otvorili v rámci školy dve tzv. "špeciálne triedy", I. B a III. B. Do tejto triedy boli zaradení takí žiaci, ktorí pre svoje slabé schopnosti nedokázali udržať tempo s ostatnými žiakmi. Preto ich bolo treba zaradiť do takých tried, kde sa učivo vyučovalo pomalšie a preberalo sa len to najnutnejšie.

 

Školská družina

V roku 1967 otvorili školskú družinu školu. Boli do nej zapísaní žiaci, ktorých obidvaja rodičia boli zamestnaný. Už v prvom roku vznikli dve skupiny. Boli umiestnené do tried blízko jedálne. V dvoch skupinách bol počet žiakov 60.

 

Škola s vyučovacím jazykom slovenským

Lehnickú školu s vyučovacím jazykom slovenským postavili v roku 1967. Preložili sem školu s vyučovacím jazykom slovenským z Blahovej, lebo bolo v pláne, že Lehnice budú strediskovou obcou. Súčasne so školou postavili aj telocvičňu, družinu a jedáleň. Ku škole patrí aj veľký dvor, ktorý používajú spolu so školou s vyučovacím jazykom maďarským. Tu postavili aj športové ihriská.

Do školy s vyučovacím jazykom slovenským chodia okrem detí z Lehníc aj deti z Blahovej, z Bellovej Vsi, z veľkej Paky, z Čukárskej Paky, z Lehnickej Kolónie, z Macova a z Kolónie - Michal n/Ostrove.